Ornament, ktorý nie je ozdobou
Sekcia 3 na medzinárodnej konferencii Modernism Revisited – Kultúrna transformácia sa odohrala v priestore trenčianskeho ODA 22.10.2026 pod vedením predsedníčky Zuzany Pastirčák Duchovej. Za (kedysi barovým, dnes príležitostne konferenčným) stolom sedelo päť panelistiek: Šárka Svobodová, Vik Loveday, Karin Krettková, Elmira Ettinger a Ivana Nemethová.
Modernistické dedičstvo nikdy nie je len otázkou budov a umeleckých diel. Závisí aj od toho, ako sa na ne pozeráme, kto za ne hovorí a kto sa o ne stará. Sekcia sa preto sústredila na kultúrne posuny, ktoré rozhodujú, či architektúru a umenie 20. storočia odmietneme, necháme upadnúť do zabudnutia, alebo im dáme nový význam.
Panelistky priniesli skúsenosti z kurátorskej praxe, sociológie, architektonickej teórie, pamiatkového aktivizmu a urbanizmu. Hovorili o výstavách a verejnej debate ako o formách angažovanosti, o ceste monumentálnych diel normalizácie od zastaranosti k uznaniu, o tom, čo modernizmus stratil, keď sa vzdal ornamentu, a o tom, kto chráni jeho odkaz, keď sa od neho štát odvráti.
Áno, bol to all female panel. Neznamená to, že ide o ozdobnú tému pre dievčatá, o príjemný doplnok k „vážnym“ sekciám programu. Ak by sme hľadali spoločného menovateľa tohto panelu, bola by ním skôr otázka, ktorá je pre dedičstvo modernizmu kľúčová: kto rozhoduje o tom, čo má hodnotu, čo sa zachová a čo zmizne.
Je v tom istá irónia. Modernizmus sa preslávil odmietnutím ornamentu ako zbytočnej dekorácie. Táto sekcia ukázala, že ani pohľad žien na architektúru a umenie nie je dekoráciou. Je to štrukturálna súčasť diskusie, bez ktorej by stavba nestála.
Päť pohľadov na jedno dedičstvo
Kurátorka v pohotovosti
Šárka Svobodová (Fakulta výtvarných umení VUT v Brne) otvorila sekciu príspevkom V POHOTOVOSTI: kurátorská prax ako angažovaný čin. Postavila vedľa seba dva na prvý pohľad nezlučiteľné prípady: monumentálny obchodný dom PRIOR a intímny dom architektky Růženy Žertovej. Spájala ich otázka pamäti, autorstva a verejnej zodpovednosti.
Svobodová ukázala, že ohrozená architektúra neskorého socializmu sa môže stať spúšťačom širšej verejnej debaty. Výskum dnes už nekončí v archíve. Pokračuje výstavami, performanciami, dokumentáciou, prácou s médiami aj občianskym aktivizmom. Otvorenou ostala otázka, v čom presne sa kurátorský aktivizmus líši od klasickej pamiatkovej ochrany či akademického výskumu.
Od zastaranosti k dedičstvu
Vik Loveday, nezávislá výskumníčka, sa venovala slovenským monumentálnym dielam z obdobia normalizácie. Ide o objekty, ktoré boli ešte nedávno vnímané ako ideologicky zaťažené, zastarané alebo esteticky prekonané. Dnes ich však čoraz viac chápeme ako súčasť kultúrneho a architektonického dedičstva.
Príspevok pomenoval napätie medzi politickými konotáciami, umeleckou hodnotou a verejným vnímaním. Zároveň naznačil, že samotné „zhodnocovanie“ je proces, ktorý si zaslúži vlastnú teóriu: kedy a prečo sa zo zastaraného stáva cenné?
Kam sa podel ornament?
Karin Krettková z VŠVU v Bratislave priniesla najvášnivejší príspevok sekcie s provokatívnym názvom Škaredý modernizmus alebo Kam sa podel ornament? Modernizmus v jej podaní nie je štýlom, ale strategickým a kritickým spôsobom myslenia, ktorý reaguje na spoločenské a priestorové krízy.
Najsilnejšia bola jej úvaha o ornamente ako vnútornej štrukturálnej a priestorovej kvalite, nie ako o nanesenej dekorácii. Zaujala aj prepojením axonometrického zobrazenia s meniacou sa ontológiou architektúry. Rétorická razancia textu bola jeho silou aj rizikom; miestami by si argument zaslúžil viac konkrétnych architektonických príkladov.
Keď štát odmieta
Elmira Ettinger, nezávislá výskumníčka z Ukrajiny, posunula diskusiu do kontextu, kde ochrana modernizmu nie je akademickou otázkou, ale otázkou prežitia. Jej príspevok sa zaoberal ukrajinským monumentálnym umením 20. storočia v čase, keď inštitucionálna ochrana slabne alebo celkom chýba, najmä po dekomunizačných zákonoch z roku 2015.
Prípad mozaiky v Ostašynského detskom umeleckom štúdiu ukázal, ako vyzerá ochrana zdola: občianska angažovanosť, dobrovoľnícka práca, crowdfunding a spolupráca so súkromným sektorom. Ochrana dedičstva sa tu javí ako distribuovaný spoločenský proces, nie výsadná úloha štátu.
Modernizmus z rodovo citlivej perspektívy
Ivana Nemethová z Fakulty architektúry a dizajnu STU uzavrela blok príspevkov kritickým prehodnotením modernistického urbanizmu optikou rodovo citlivého plánovania. Nezostala pri jednoduchej opozícii voči modernizmu. Hľadala jeho princípy, ktoré možno reinterpretovať v prospech inkluzívnejšieho mesta, v ktorom by sa verejný priestor zdieľal spravodlivejšie.
Ľudská mierka, hygiena, dostupnosť a zrozumiteľnosť v jej porovnaní stáli oproti dnešným témam starostlivosti, mobility, bezpečnosti a intersekcionality. Príklady z Viedne, Švédska a Slovenska ukotvili teóriu v praxi. Najzaujímavejšie napätie, medzi modernistickým univerzalizmom a feministickým intersekcionálnym prístupom, zostáva výzvou na ďalšie premýšľanie.
Čo zostáva po diskusii
Päť príspevkov z veľmi odlišných kontextov, od Česka a Slovenska až po vojnou zasiahnutú Ukrajinu. A predsa sa cez ne tiahla jedna niť. Modernizmus tu nevystupoval ako uzavretá kapitola dejín umenia, ale ako živé a sporné dedičstvo, o ktorého zmysle sa rozhoduje práve teraz.
Panelistky ukázali, že tí, ktorí modernizmus chránia, nie sú vždy inštitúcie. Sú to kurátorky, aktivistky, dobrovoľníčky, výskumníčky a miestne komunity. Ich práca sa odohráva medzi archívom, výstavnou sieňou, ulicou a verejnou debatou.
Všetky príspevky spájalo jedno presvedčenie: starostlivosť o modernistický odkaz nikdy nie je neutrálna. Je to kultúrny a spoločenský čin, ktorý spoluurčuje, ako budú v budúcnosti vyzerať naše mestá aj naša spoločná pamäť.
A tu sa vraciame k začiatku. All female panel nebol ozdobou programu ani gestom kvóty. Bol to panel o moci nad pamäťou, o tom, kto smie pomenovať hodnotu a kto ju dokáže uchrániť. Ak modernizmus kedysi odstránil ornament, táto sekcia pripomenula, že to, čo považujeme za „ozdobné“, často nesie stavbu.
Foto Andrea Kalinová
