salonik.eu

Kategória: art

  • Adam Hudec: Architektúra pre viac než len ľudí

    Adam Hudec: Architektúra pre viac než len ľudí

    Adam Hudec z Dusts Institute sa vo svojej práci pohybuje na pomedzí architektúry, umenia a vedy – zakladá ju na materiálovom výskume a snaží sa nastavovať nové vzťahy medzi človekom a prostredím. Spolu s umelkyňou Monikou Mikyškovou realizuje ročný výskumný projekt zameraný na sedimenty dna Dunaja, ktorý odhaľuje dopad priehrad a spomaleného toku na vodné ekosystémy – konkrétne na zmiznutie vyzy veľkej z horného toku rieky. Výskum vyvrcholí marcovou výstavou a symbolicky aj 15-metrovou nafukovacou skulptúrou mláďaťa vyzy, ktorú Dusts Institute predstaví na Bielej noci na nábreží Dunaja.

    Hudec sa venuje aj konceptu architektúry „pre viac než človeka“ – teda navrhovaniu priestoru nielen pre ľudí, ale pre celý ekosystém. Príkladom je projekt na Veľkej Javorine, kde vtáčie búdky navrhovali podľa presných špecifikácií ornitológa namiesto vlastnej estetickej intuície, alebo väčší projekt Feral Catalyst v Düsseldorfe – 22-kilometrové protihlukové steny pozdĺž železnice, ktoré popri primárnej funkcii aktívne zvyšujú biodiverzitu z odpadového stavebného materiálu a zahŕňajú aj bezzásahové zóny a plán dlhodobej údržby.

    V rozhovore sa Hudec kriticky vyjadruje aj k tradičnému chápaniu pamiatkovej ochrany, ktorá podľa neho často „zakonzervúva“ modernistické budovy v rozpore s ich pôvodným zámerom (príklad Vily Tugendhat), a k všeobecnému antropocentrizmu v premýšľaní o krajine – od zbytočných rozhľadní až po preferenciu kosených trávnikov pred kvitnúcimi lúkami. Rozhovor uzatvára jeho najnovší experiment: nahradenie polystyrénovej izolácie nepranou ovčou vlnou z lokálnej farmy, ktorá si vďaka zachovanému lanolínu zachováva lepšie izolačné vlastnosti než vlna vypraná – ukážka toho, ako môže odpad z jedného odvetvia nájsť zmysluplné využitie v architektúre.

  • Machnáč v mierke 1:1: výstava ELEMENTS otvorila v Trenčíne cestu k obnove strateného poznania

    Machnáč v mierke 1:1: výstava ELEMENTS otvorila v Trenčíne cestu k obnove strateného poznania

    Tri architektonické elementy Liečebného domu Machnáč sa po prvýkrát predstavili verejnosti v skutočnej mierke. Výstava ELEMENTS: Modernism Revisited otvorila 15. septembra v Trenčíne program, ktorý vyvrcholí októbrovou medzinárodnou konferenciou ETOM.

    Krausov okenný systém, balkónové zábradlie a mosadzné schodiskové madlo z Liečebného domu Machnáč boli 15. septembra predstavené verejnosti na pešej zóne pred ODA v Trenčíne. Výstava ELEMENTS: Modernism Revisited preniesla tri konkrétne architektonické elementy stavby Jaromíra Krejcara do verejného priestoru a ukázala ich v mierke 1:1.

    Výstava nie je iba prezentáciou historických detailov. Ich re-fabrikácia vychádzala z archívneho výskumu, analýzy zachovaných fragmentov a digitálnej dokumentácie. Výskumné poznatky bolo následne potrebné premeniť na konkrétne výrobné a remeselné postupy.

    Krausov okenný systém vznikol v spolupráci s dizajnérom Borisom Belanom, ktorý rozvinul študijné podklady Oddelenia architektúry Historického ústavu SAV do výrobného riešenia. Pri re-fabrikácii mosadzného madla spolupracoval sochár Dionýz Troskó.

    „Re-fabrikácia elementov Machnáča nám ukázala, že časť poznania, ktoré sa zdalo stratené, môžeme znovu objaviť a použiť. To je dôležité predovšetkým pre budúcu obnovu samotného Machnáča,“ hovorí kurátor výstavy Martin Zaiček.

    Výstava je súčasťou projektu Modernism Revisited a zároveň úvodom k medzinárodnej konferencii European Triennale of Modernism (ETOM): Modernism Revisited – Trenčín 2026, ktorá sa uskutoční 21. – 23. októbra. Do Trenčína pricestujú odborníci z oblasti architektúry, histórie, teórie a ochrany modernistického dedičstva vrátane Beatriz Colominy, Wessela de Jongeho a Henriety Moravčíkovej.

    Projekt MODERNA 2.0 sa realizuje v roku, keď je Trenčín Európskym hlavným mestom kultúry. Výstava ELEMENTS pritom upozorňuje na paradox mesta: len niekoľko kilometrov od centra kultúrneho diania stojí chátrajúci Machnáč – stavba, ktorá bola vo svojej dobe víziou budúcnosti.

    ELEMENTS: Modernism Revisited je prístupná na pešej zóne Hviezdoslavova v Trenčíne do 4. novembra 2026.

    Kurátor: Martin Zaiček
    Návrh výstavy: ô ateliér – Martin Kvitkovský, Martin Varga, Kristína Kullová
    Re-fabrikácia systému Kraus: Boris Belan
    Výroba madla: Dionýz Troskó
    Foto: Andrea Kalinová, Peter Čintalan

    ETOM: Modernism Revisited – Trenčín 2026
    21. – 23. október 2026
    modernismrevisited2026.com

  • Ars Electronica: miesto, kde sa vyjednáva o ľudskosti

    Ars Electronica: miesto, kde sa vyjednáva o ľudskosti

    Ars Electronica 2026 v Linzi bola tento rok postavená na téme Negotiating Humanity – vyjednávaní o tom, čo znamená byť človekom a kto, ako a za akých podmienok túto predstavu formuje. Festival sa pritom nesnažil ponúknuť jednu veľkú odpoveď. Skôr vytváral priestor na otázky, konflikty a rôzne pohľady na svet, v ktorom sa čoraz viac stiera hranica medzi človekom, technológiou, prírodou a dátami.

    Zaujímavé bolo sledovať, ako sa táto téma premietla aj do oblasti architektúry. Nie však v klasickom chápaní architektúry ako navrhovania budov. Architektúra tu vystupovala ako spôsob čítania sveta, práce s priestorom, dátami a dôkazmi. Ukazuje sa, že architekt alebo dizajnér dnes nemusí byť iba ten, kto niečo postaví. Môže byť aj ten, kto dokáže odhaliť, čo sa v priestore stalo, komu priestor slúži a kto v ňom zostáva neviditeľný.

    Výrazným príkladom je Forensic Architecture, ktorá získala Zlatú Niku v kategórii Interactive Art + za projekt A Cartography of Genocide: Israel’s Conduct in Gaza Since October 2023. Projekt premieňa tisíce dátových bodov na interaktívnu mapu a spolu s rozsiahlym výskumom dokumentuje útoky na civilné obyvateľstvo, civilnú infraštruktúru a nútené presuny v Gaze.

    Práve tu sa veľmi presne ukazuje, čo môže znamenať forenzná architektúra. Priestor sa nestáva iba miestom, kde sa niečo odohráva, ale zároveň dôkazom. Budovy, trosky, satelitné snímky, pohyb ľudí, časové osi či geografické dáta sa skladajú do obrazu udalostí, ktoré by inak mohli zostať neviditeľné. Festival zároveň ukázal, že technológie nemusia slúžiť iba na zrýchľovanie, automatizáciu či produkciu nových obrazov – môžu byť nástrojom verejného poznania a občianskej kontroly.

    Architektúra sa tak na Ars Electronica objavuje trochu inak, než by sme možno čakali. Nie ako objekt, ale ako metóda. Nie ako výsledok, ale ako spôsob skúmania. Eyal Weizman, zakladateľ Forensic Architecture, vo svojej keynote The Architecture of Public Truth hovoril práve o architektúre, modelovaní a open-source dátach ako nástrojoch, ktoré môžu pomáhať vytvárať verejne overiteľné poznanie tam, kde zlyhávajú tradičné inštitúcie, médiá či súdy.

    Zaujímavý je aj širší kontext festivalu. Klimatická kríza, umelá inteligencia, vojna, dáta, nové technológie či otázka toho, komu patrí poznanie, sa nedajú riešiť izolovane. A práve preto je Negotiating Humanity viac než len názov festivalu – je to otázka, ktorú si musíme klásť pri každom novom technologickom a spoločenskom posune.

    Možno je teda najzaujímavejšie práve to, že Ars Electronica nehovorí iba o budúcnosti. Hovorí o zodpovednosti za to, akú budúcnosť vytvárame. A architektúra v nej nemusí byť iba tým, čo po sebe zanecháme v priestore. Môže byť aj nástrojom, ktorým priestor čítame, dokazujeme, spochybňujeme a nanovo chápeme.

    A možno práve v tom je jedna z najdôležitejších otázok festivalu: Keď sa vyjednáva o ľudskosti, kto všetko má dostať slovo – a kto má nástroje na to, aby jeho verzia reality bola vôbec počuteľná?

  • V galérii s Katarínou Trnovskou

    V galérii s Katarínou Trnovskou

    Rozprávali sme sa s riaditeľkou Galérie mesta Bratislavy Katarínou Trnovskou o tom, čo všetko stojí za vznikom výstavy – od práce so zbierkou a kurátorského konceptu až po architektúru výstavy, jej výslednú podobu a spôsob, akým sa umenie sprostredkúva divákom a diváčkam. Pozreli sme sa aj na výstavu Márie Bartuszovej a na fungovanie mestskej zbierkovej inštitúcie. Pozývame vás do Galérie mesta Bratislavy:

    Architektúra výstavy: priestor ako spôsob organizovania umeleckého diela

    Výstavný priestor nie je neutrálnym pozadím umeleckého diela. Je aktívnym nástrojom, ktorý ovplyvňuje spôsob, akým dielo vnímame, interpretujeme a vzťahujeme k ostatným exponátom. Architektúra výstavy preto nie je iba otázkou dispozície, materiálov či estetického výrazu, ale predovšetkým spôsobom organizovania vzťahov medzi dielom, priestorom a návštevníkom.

    Každá výstava vytvára určitý systém. Určuje, čo návštevník uvidí ako prvé, čo zostane v pozadí, kde sa môže zastaviť, akým smerom sa bude pohybovať a aké diela bude vnímať súčasne. Architektonická koncepcia tak vytvára časovú aj priestorovú štruktúru výstavy. Návšteva sa stáva sekvenciou situácií, v ktorých sa jednotlivé umelecké diela nečítajú izolovane, ale v neustálom vzájomnom vzťahu.

    Dôležitým princípom je mierka a odstup. Vzdialenosť medzi dielami, výška ich umiestnenia, veľkosť priestoru alebo intenzita osvetlenia môžu zásadne meniť ich pôsobenie. Rovnaké dielo môže v komornom priestore pôsobiť intímne a koncentrovane, zatiaľ čo vo veľkej sále môže nadobudnúť monumentálny alebo naopak stratený charakter. Architektúra tým vstupuje do samotného významu exponátu.

    Rovnako podstatné je zoskupovanie diel. Výstava môže byť organizovaná chronologicky, tematicky, podľa materiálu, mierky alebo formálneho jazyka. Môže však vytvárať aj voľnejšie asociatívne vzťahy, v ktorých sa diela stretávajú na základe kontrastu, podobnosti alebo nečakaného dialógu. Architektúra tieto vzťahy fyzicky artikuluje – stenou, priehľadom, priechodom, osiou alebo zmenou atmosféry.

    Priestorová organizácia výstavy zároveň pracuje s viditeľnosťou a očakávaním. Nie všetko musí byť návštevníkovi odhalené naraz. Čiastočný priehľad, zámerne uzavretý priestor alebo postupné odhaľovanie jednotlivých diel vytvárajú rytmus výstavy. Architektúra sa tak približuje princípom scénografie: pracuje s napätím medzi tým, čo už bolo videné, čo je práve pred nami a čo ešte len očakávame.

    Významnú úlohu zohráva aj svetlo. Prirodzené alebo umelé osvetlenie neurčuje iba technické podmienky prezentácie, ale vytvára atmosféru a hierarchiu. Svetlom možno zdôrazniť konkrétne dielo, zjednotiť sériu exponátov alebo naopak vytvoriť výrazné rozdiely medzi jednotlivými časťami výstavy. Svetlo sa tým stáva jedným z architektonických prostriedkov interpretácie.

    Architektúra výstavy však nemusí s umeleckým dielom súperiť. Naopak, často je jej najväčšou hodnotou schopnosť ustúpiť. Minimalistický priestor môže ponechať dielam maximálnu mieru autonómie, zatiaľ čo výraznejšia architektonická intervencia môže vedome vytvoriť nový kontext a stať sa súčasťou kurátorského konceptu. Rozhodujúce nie je, či je architektúra viditeľná alebo potlačená, ale či vytvára zmysluplné podmienky pre vnímanie.

    Výstavná architektúra preto organizuje viac než len fyzické objekty. Organizuje pozornosť, pohyb, čas a vzťahy. Vytvára rámec, v ktorom sa umelecké diela môžu navzájom stretávať a v ktorom návštevník získava vlastnú skúsenosť s výstavou.

    Výstava tak nie je súborom jednotlivých diel umiestnených v priestore. Je priestorovou kompozíciou, v ktorej architektúra vytvára podmienky pre vznik nových významov. Jej úlohou nie je iba vystavovať, ale organizovať spôsob pozerania.

  • Salónik

    Salónik

    Zameriavame sa na projekty, ktoré reflektujú priestor, pamäť, architektúru a súčasné umenie, a ktoré si zaslúžia citlivý, premyslený a profesionálny prístup. Veríme, že aj efemérne diela potrebujú svoj nosič – a že kvalitný text či rozhovor dokáže uchovať to, čo by inak zaniklo.

    Salónik vznikol v roku 2014 ako kurátorská iniciatíva Zuzany Duchovej a Zuzany Ivaškovej v prostredí Prezidentského salónika na Hlavnej stanici v Bratislave. Projekt pracoval s architektúrou ako kultúrnym a komunikačným nástrojom a so širokým chápaním kultúry – ako spôsobu kultivovania prostredia, vzťahov a myslenia.

    V roku 2015 sa k projektu pridali Ján Pernecký a ateliér rese arch, čím sa Salónik posilnil o architektonicko-teoretický presah. Dočasné a tranzitné prostredie železničnej stanice sa stalo miestom stretávania, reflexie a experimentu, platformou pre dialóg medzi architektúrou, umením a spoločnosťou.

    Na tento kurátorský a kultúrny základ dnes nadväzujeme založením vydavateľstva a obchodnej spoločnosti Salónik, prostredníctvom ktorej rozvíjame editorské, publikačné a odborné aktivity v oblasti architektúry, umenia a súčasnej kultúry.