salonik.eu

Autor adminko

  • Kultúrna transformácia: modernizmus bez ozdôb

    Kultúrna transformácia: modernizmus bez ozdôb

    Ornament, ktorý nie je ozdobou

    Sekcia 3 na medzinárodnej konferencii Modernism Revisited – Kultúrna transformácia sa odohrala v priestore trenčianskeho ODA 22.10.2026 pod vedením predsedníčky Zuzany Pastirčák Duchovej. Za (kedysi barovým, dnes príležitostne konferenčným) stolom sedelo päť panelistiek: Šárka Svobodová, Vik Loveday, Karin Krettková, Elmira Ettinger a Ivana Nemethová.

    Modernistické dedičstvo nikdy nie je len otázkou budov a umeleckých diel. Závisí aj od toho, ako sa na ne pozeráme, kto za ne hovorí a kto sa o ne stará. Sekcia sa preto sústredila na kultúrne posuny, ktoré rozhodujú, či architektúru a umenie 20. storočia odmietneme, necháme upadnúť do zabudnutia, alebo im dáme nový význam.

    Panelistky priniesli skúsenosti z kurátorskej praxe, sociológie, architektonickej teórie, pamiatkového aktivizmu a urbanizmu. Hovorili o výstavách a verejnej debate ako o formách angažovanosti, o ceste monumentálnych diel normalizácie od zastaranosti k uznaniu, o tom, čo modernizmus stratil, keď sa vzdal ornamentu, a o tom, kto chráni jeho odkaz, keď sa od neho štát odvráti.

    Áno, bol to all female panel. Neznamená to, že ide o ozdobnú tému pre dievčatá, o príjemný doplnok k „vážnym“ sekciám programu. Ak by sme hľadali spoločného menovateľa tohto panelu, bola by ním skôr otázka, ktorá je pre dedičstvo modernizmu kľúčová: kto rozhoduje o tom, čo má hodnotu, čo sa zachová a čo zmizne.

    Je v tom istá irónia. Modernizmus sa preslávil odmietnutím ornamentu ako zbytočnej dekorácie. Táto sekcia ukázala, že ani pohľad žien na architektúru a umenie nie je dekoráciou. Je to štrukturálna súčasť diskusie, bez ktorej by stavba nestála.

    Päť pohľadov na jedno dedičstvo

    Kurátorka v pohotovosti

    Šárka Svobodová (Fakulta výtvarných umení VUT v Brne) otvorila sekciu príspevkom V POHOTOVOSTI: kurátorská prax ako angažovaný čin. Postavila vedľa seba dva na prvý pohľad nezlučiteľné prípady: monumentálny obchodný dom PRIOR a intímny dom architektky Růženy Žertovej. Spájala ich otázka pamäti, autorstva a verejnej zodpovednosti.

    Svobodová ukázala, že ohrozená architektúra neskorého socializmu sa môže stať spúšťačom širšej verejnej debaty. Výskum dnes už nekončí v archíve. Pokračuje výstavami, performanciami, dokumentáciou, prácou s médiami aj občianskym aktivizmom. Otvorenou ostala otázka, v čom presne sa kurátorský aktivizmus líši od klasickej pamiatkovej ochrany či akademického výskumu.

    Od zastaranosti k dedičstvu

    Vik Loveday, nezávislá výskumníčka, sa venovala slovenským monumentálnym dielam z obdobia normalizácie. Ide o objekty, ktoré boli ešte nedávno vnímané ako ideologicky zaťažené, zastarané alebo esteticky prekonané. Dnes ich však čoraz viac chápeme ako súčasť kultúrneho a architektonického dedičstva.

    Príspevok pomenoval napätie medzi politickými konotáciami, umeleckou hodnotou a verejným vnímaním. Zároveň naznačil, že samotné „zhodnocovanie“ je proces, ktorý si zaslúži vlastnú teóriu: kedy a prečo sa zo zastaraného stáva cenné?

    Kam sa podel ornament?

    Karin Krettková z VŠVU v Bratislave priniesla najvášnivejší príspevok sekcie s provokatívnym názvom Škaredý modernizmus alebo Kam sa podel ornament? Modernizmus v jej podaní nie je štýlom, ale strategickým a kritickým spôsobom myslenia, ktorý reaguje na spoločenské a priestorové krízy.

    Najsilnejšia bola jej úvaha o ornamente ako vnútornej štrukturálnej a priestorovej kvalite, nie ako o nanesenej dekorácii. Zaujala aj prepojením axonometrického zobrazenia s meniacou sa ontológiou architektúry. Rétorická razancia textu bola jeho silou aj rizikom; miestami by si argument zaslúžil viac konkrétnych architektonických príkladov.

    Keď štát odmieta

    Elmira Ettinger, nezávislá výskumníčka z Ukrajiny, posunula diskusiu do kontextu, kde ochrana modernizmu nie je akademickou otázkou, ale otázkou prežitia. Jej príspevok sa zaoberal ukrajinským monumentálnym umením 20. storočia v čase, keď inštitucionálna ochrana slabne alebo celkom chýba, najmä po dekomunizačných zákonoch z roku 2015.

    Prípad mozaiky v Ostašynského detskom umeleckom štúdiu ukázal, ako vyzerá ochrana zdola: občianska angažovanosť, dobrovoľnícka práca, crowdfunding a spolupráca so súkromným sektorom. Ochrana dedičstva sa tu javí ako distribuovaný spoločenský proces, nie výsadná úloha štátu.

    Modernizmus z rodovo citlivej perspektívy

    Ivana Nemethová z Fakulty architektúry a dizajnu STU uzavrela blok príspevkov kritickým prehodnotením modernistického urbanizmu optikou rodovo citlivého plánovania. Nezostala pri jednoduchej opozícii voči modernizmu. Hľadala jeho princípy, ktoré možno reinterpretovať v prospech inkluzívnejšieho mesta, v ktorom by sa verejný priestor zdieľal spravodlivejšie.

    Ľudská mierka, hygiena, dostupnosť a zrozumiteľnosť v jej porovnaní stáli oproti dnešným témam starostlivosti, mobility, bezpečnosti a intersekcionality. Príklady z Viedne, Švédska a Slovenska ukotvili teóriu v praxi. Najzaujímavejšie napätie, medzi modernistickým univerzalizmom a feministickým intersekcionálnym prístupom, zostáva výzvou na ďalšie premýšľanie.

    Čo zostáva po diskusii

    Päť príspevkov z veľmi odlišných kontextov, od Česka a Slovenska až po vojnou zasiahnutú Ukrajinu. A predsa sa cez ne tiahla jedna niť. Modernizmus tu nevystupoval ako uzavretá kapitola dejín umenia, ale ako živé a sporné dedičstvo, o ktorého zmysle sa rozhoduje práve teraz.

    Panelistky ukázali, že tí, ktorí modernizmus chránia, nie sú vždy inštitúcie. Sú to kurátorky, aktivistky, dobrovoľníčky, výskumníčky a miestne komunity. Ich práca sa odohráva medzi archívom, výstavnou sieňou, ulicou a verejnou debatou.

    Všetky príspevky spájalo jedno presvedčenie: starostlivosť o modernistický odkaz nikdy nie je neutrálna. Je to kultúrny a spoločenský čin, ktorý spoluurčuje, ako budú v budúcnosti vyzerať naše mestá aj naša spoločná pamäť.

    A tu sa vraciame k začiatku. All female panel nebol ozdobou programu ani gestom kvóty. Bol to panel o moci nad pamäťou, o tom, kto smie pomenovať hodnotu a kto ju dokáže uchrániť. Ak modernizmus kedysi odstránil ornament, táto sekcia pripomenula, že to, čo považujeme za „ozdobné“, často nesie stavbu.

    Foto Andrea Kalinová

  • Adam Hudec: Architektúra pre viac než len ľudí

    Adam Hudec: Architektúra pre viac než len ľudí

    Adam Hudec z Dusts Institute sa vo svojej práci pohybuje na pomedzí architektúry, umenia a vedy – zakladá ju na materiálovom výskume a snaží sa nastavovať nové vzťahy medzi človekom a prostredím. Spolu s umelkyňou Monikou Mikyškovou realizuje ročný výskumný projekt zameraný na sedimenty dna Dunaja, ktorý odhaľuje dopad priehrad a spomaleného toku na vodné ekosystémy – konkrétne na zmiznutie vyzy veľkej z horného toku rieky. Výskum vyvrcholí marcovou výstavou a symbolicky aj 15-metrovou nafukovacou skulptúrou mláďaťa vyzy, ktorú Dusts Institute predstaví na Bielej noci na nábreží Dunaja.

    Hudec sa venuje aj konceptu architektúry „pre viac než človeka“ – teda navrhovaniu priestoru nielen pre ľudí, ale pre celý ekosystém. Príkladom je projekt na Veľkej Javorine, kde vtáčie búdky navrhovali podľa presných špecifikácií ornitológa namiesto vlastnej estetickej intuície, alebo väčší projekt Feral Catalyst v Düsseldorfe – 22-kilometrové protihlukové steny pozdĺž železnice, ktoré popri primárnej funkcii aktívne zvyšujú biodiverzitu z odpadového stavebného materiálu a zahŕňajú aj bezzásahové zóny a plán dlhodobej údržby.

    V rozhovore sa Hudec kriticky vyjadruje aj k tradičnému chápaniu pamiatkovej ochrany, ktorá podľa neho často „zakonzervúva“ modernistické budovy v rozpore s ich pôvodným zámerom (príklad Vily Tugendhat), a k všeobecnému antropocentrizmu v premýšľaní o krajine – od zbytočných rozhľadní až po preferenciu kosených trávnikov pred kvitnúcimi lúkami. Rozhovor uzatvára jeho najnovší experiment: nahradenie polystyrénovej izolácie nepranou ovčou vlnou z lokálnej farmy, ktorá si vďaka zachovanému lanolínu zachováva lepšie izolačné vlastnosti než vlna vypraná – ukážka toho, ako môže odpad z jedného odvetvia nájsť zmysluplné využitie v architektúre.

  • Machnáč v mierke 1:1: výstava ELEMENTS otvorila v Trenčíne cestu k obnove strateného poznania

    Machnáč v mierke 1:1: výstava ELEMENTS otvorila v Trenčíne cestu k obnove strateného poznania

    Tri architektonické elementy Liečebného domu Machnáč sa po prvýkrát predstavili verejnosti v skutočnej mierke. Výstava ELEMENTS: Modernism Revisited otvorila 15. septembra v Trenčíne program, ktorý vyvrcholí októbrovou medzinárodnou konferenciou ETOM.

    Krausov okenný systém, balkónové zábradlie a mosadzné schodiskové madlo z Liečebného domu Machnáč boli 15. septembra predstavené verejnosti na pešej zóne pred ODA v Trenčíne. Výstava ELEMENTS: Modernism Revisited preniesla tri konkrétne architektonické elementy stavby Jaromíra Krejcara do verejného priestoru a ukázala ich v mierke 1:1.

    Výstava nie je iba prezentáciou historických detailov. Ich re-fabrikácia vychádzala z archívneho výskumu, analýzy zachovaných fragmentov a digitálnej dokumentácie. Výskumné poznatky bolo následne potrebné premeniť na konkrétne výrobné a remeselné postupy.

    Krausov okenný systém vznikol v spolupráci s dizajnérom Borisom Belanom, ktorý rozvinul študijné podklady Oddelenia architektúry Historického ústavu SAV do výrobného riešenia. Pri re-fabrikácii mosadzného madla spolupracoval sochár Dionýz Troskó.

    „Re-fabrikácia elementov Machnáča nám ukázala, že časť poznania, ktoré sa zdalo stratené, môžeme znovu objaviť a použiť. To je dôležité predovšetkým pre budúcu obnovu samotného Machnáča,“ hovorí kurátor výstavy Martin Zaiček.

    Výstava je súčasťou projektu Modernism Revisited a zároveň úvodom k medzinárodnej konferencii European Triennale of Modernism (ETOM): Modernism Revisited – Trenčín 2026, ktorá sa uskutoční 21. – 23. októbra. Do Trenčína pricestujú odborníci z oblasti architektúry, histórie, teórie a ochrany modernistického dedičstva vrátane Beatriz Colominy, Wessela de Jongeho a Henriety Moravčíkovej.

    Projekt MODERNA 2.0 sa realizuje v roku, keď je Trenčín Európskym hlavným mestom kultúry. Výstava ELEMENTS pritom upozorňuje na paradox mesta: len niekoľko kilometrov od centra kultúrneho diania stojí chátrajúci Machnáč – stavba, ktorá bola vo svojej dobe víziou budúcnosti.

    ELEMENTS: Modernism Revisited je prístupná na pešej zóne Hviezdoslavova v Trenčíne do 4. novembra 2026.

    Kurátor: Martin Zaiček
    Návrh výstavy: ô ateliér – Martin Kvitkovský, Martin Varga, Kristína Kullová
    Re-fabrikácia systému Kraus: Boris Belan
    Výroba madla: Dionýz Troskó
    Foto: Andrea Kalinová, Peter Čintalan

    ETOM: Modernism Revisited – Trenčín 2026
    21. – 23. október 2026
    modernismrevisited2026.com

  • Ars Electronica: miesto, kde sa vyjednáva o ľudskosti

    Ars Electronica: miesto, kde sa vyjednáva o ľudskosti

    Ars Electronica 2026 v Linzi bola tento rok postavená na téme Negotiating Humanity – vyjednávaní o tom, čo znamená byť človekom a kto, ako a za akých podmienok túto predstavu formuje. Festival sa pritom nesnažil ponúknuť jednu veľkú odpoveď. Skôr vytváral priestor na otázky, konflikty a rôzne pohľady na svet, v ktorom sa čoraz viac stiera hranica medzi človekom, technológiou, prírodou a dátami.

    Zaujímavé bolo sledovať, ako sa táto téma premietla aj do oblasti architektúry. Nie však v klasickom chápaní architektúry ako navrhovania budov. Architektúra tu vystupovala ako spôsob čítania sveta, práce s priestorom, dátami a dôkazmi. Ukazuje sa, že architekt alebo dizajnér dnes nemusí byť iba ten, kto niečo postaví. Môže byť aj ten, kto dokáže odhaliť, čo sa v priestore stalo, komu priestor slúži a kto v ňom zostáva neviditeľný.

    Výrazným príkladom je Forensic Architecture, ktorá získala Zlatú Niku v kategórii Interactive Art + za projekt A Cartography of Genocide: Israel’s Conduct in Gaza Since October 2023. Projekt premieňa tisíce dátových bodov na interaktívnu mapu a spolu s rozsiahlym výskumom dokumentuje útoky na civilné obyvateľstvo, civilnú infraštruktúru a nútené presuny v Gaze.

    Práve tu sa veľmi presne ukazuje, čo môže znamenať forenzná architektúra. Priestor sa nestáva iba miestom, kde sa niečo odohráva, ale zároveň dôkazom. Budovy, trosky, satelitné snímky, pohyb ľudí, časové osi či geografické dáta sa skladajú do obrazu udalostí, ktoré by inak mohli zostať neviditeľné. Festival zároveň ukázal, že technológie nemusia slúžiť iba na zrýchľovanie, automatizáciu či produkciu nových obrazov – môžu byť nástrojom verejného poznania a občianskej kontroly.

    Architektúra sa tak na Ars Electronica objavuje trochu inak, než by sme možno čakali. Nie ako objekt, ale ako metóda. Nie ako výsledok, ale ako spôsob skúmania. Eyal Weizman, zakladateľ Forensic Architecture, vo svojej keynote The Architecture of Public Truth hovoril práve o architektúre, modelovaní a open-source dátach ako nástrojoch, ktoré môžu pomáhať vytvárať verejne overiteľné poznanie tam, kde zlyhávajú tradičné inštitúcie, médiá či súdy.

    Zaujímavý je aj širší kontext festivalu. Klimatická kríza, umelá inteligencia, vojna, dáta, nové technológie či otázka toho, komu patrí poznanie, sa nedajú riešiť izolovane. A práve preto je Negotiating Humanity viac než len názov festivalu – je to otázka, ktorú si musíme klásť pri každom novom technologickom a spoločenskom posune.

    Možno je teda najzaujímavejšie práve to, že Ars Electronica nehovorí iba o budúcnosti. Hovorí o zodpovednosti za to, akú budúcnosť vytvárame. A architektúra v nej nemusí byť iba tým, čo po sebe zanecháme v priestore. Môže byť aj nástrojom, ktorým priestor čítame, dokazujeme, spochybňujeme a nanovo chápeme.

    A možno práve v tom je jedna z najdôležitejších otázok festivalu: Keď sa vyjednáva o ľudskosti, kto všetko má dostať slovo – a kto má nástroje na to, aby jeho verzia reality bola vôbec počuteľná?

  • Kniha Tri pohľady na mesto

    Kniha Tri pohľady na mesto

    Kniha je vystavaná okolo deviatich miest a troch období. Historické mesto reprezentujú Český Krumlov, Piran a Istanbul. Moderné mesto 20. storočia približujú Brasília, Belehrad a Petržalka. A napokon prichádzajú súčasné „hypermoderné“ mestá – Hamburg, Dubaj a Šanghaj.


    Jednotlivé mestá pritom nie sú turistickými zastávkami ani jednoduchými príkladmi dobrej či zlej praxe. Slúžia ako východiská pre širšie otázky: Ako vzniká mesto? Ako sa mení? Čo robí mesto mestom? Akú úlohu v ňom zohráva verejný priestor, doprava, plánovanie či identita? A ako samotné mestské prostredie spätne formuje náš spôsob života a vzťah k miestu?


    Kombinuje odborné poznatky s osobnou skúsenosťou autorov, esejistikou, fotografiami a mestskými príbehmi. Je to zároveň urbanistická príručka, cestovateľský zápisník, filozofická esej a hlavne pozvanie pozerať sa na mestá pozornejšie.

    V podcaste hovoríme o tom, ako kniha vznikala, o mestách, ktoré autori navštívili a skúmali, o ich rozdielnych pohľadoch na urbanitu aj o tom, čo všetko môže človek v meste uvidieť, keď sa naň začne pozerať trochu inak.


    Autori knihy: Matej Jaššo, Milan Husár, Michal Hajduk
    Editorka: Zuzana Pastirčák Duchová
    Kniha: Tri pohľady na mesto, Salónik, 2026
    368 strán

  • V galérii s Katarínou Trnovskou

    V galérii s Katarínou Trnovskou

    Rozprávali sme sa s riaditeľkou Galérie mesta Bratislavy Katarínou Trnovskou o tom, čo všetko stojí za vznikom výstavy – od práce so zbierkou a kurátorského konceptu až po architektúru výstavy, jej výslednú podobu a spôsob, akým sa umenie sprostredkúva divákom a diváčkam. Pozreli sme sa aj na výstavu Márie Bartuszovej a na fungovanie mestskej zbierkovej inštitúcie. Pozývame vás do Galérie mesta Bratislavy:

    Architektúra výstavy: priestor ako spôsob organizovania umeleckého diela

    Výstavný priestor nie je neutrálnym pozadím umeleckého diela. Je aktívnym nástrojom, ktorý ovplyvňuje spôsob, akým dielo vnímame, interpretujeme a vzťahujeme k ostatným exponátom. Architektúra výstavy preto nie je iba otázkou dispozície, materiálov či estetického výrazu, ale predovšetkým spôsobom organizovania vzťahov medzi dielom, priestorom a návštevníkom.

    Každá výstava vytvára určitý systém. Určuje, čo návštevník uvidí ako prvé, čo zostane v pozadí, kde sa môže zastaviť, akým smerom sa bude pohybovať a aké diela bude vnímať súčasne. Architektonická koncepcia tak vytvára časovú aj priestorovú štruktúru výstavy. Návšteva sa stáva sekvenciou situácií, v ktorých sa jednotlivé umelecké diela nečítajú izolovane, ale v neustálom vzájomnom vzťahu.

    Dôležitým princípom je mierka a odstup. Vzdialenosť medzi dielami, výška ich umiestnenia, veľkosť priestoru alebo intenzita osvetlenia môžu zásadne meniť ich pôsobenie. Rovnaké dielo môže v komornom priestore pôsobiť intímne a koncentrovane, zatiaľ čo vo veľkej sále môže nadobudnúť monumentálny alebo naopak stratený charakter. Architektúra tým vstupuje do samotného významu exponátu.

    Rovnako podstatné je zoskupovanie diel. Výstava môže byť organizovaná chronologicky, tematicky, podľa materiálu, mierky alebo formálneho jazyka. Môže však vytvárať aj voľnejšie asociatívne vzťahy, v ktorých sa diela stretávajú na základe kontrastu, podobnosti alebo nečakaného dialógu. Architektúra tieto vzťahy fyzicky artikuluje – stenou, priehľadom, priechodom, osiou alebo zmenou atmosféry.

    Priestorová organizácia výstavy zároveň pracuje s viditeľnosťou a očakávaním. Nie všetko musí byť návštevníkovi odhalené naraz. Čiastočný priehľad, zámerne uzavretý priestor alebo postupné odhaľovanie jednotlivých diel vytvárajú rytmus výstavy. Architektúra sa tak približuje princípom scénografie: pracuje s napätím medzi tým, čo už bolo videné, čo je práve pred nami a čo ešte len očakávame.

    Významnú úlohu zohráva aj svetlo. Prirodzené alebo umelé osvetlenie neurčuje iba technické podmienky prezentácie, ale vytvára atmosféru a hierarchiu. Svetlom možno zdôrazniť konkrétne dielo, zjednotiť sériu exponátov alebo naopak vytvoriť výrazné rozdiely medzi jednotlivými časťami výstavy. Svetlo sa tým stáva jedným z architektonických prostriedkov interpretácie.

    Architektúra výstavy však nemusí s umeleckým dielom súperiť. Naopak, často je jej najväčšou hodnotou schopnosť ustúpiť. Minimalistický priestor môže ponechať dielam maximálnu mieru autonómie, zatiaľ čo výraznejšia architektonická intervencia môže vedome vytvoriť nový kontext a stať sa súčasťou kurátorského konceptu. Rozhodujúce nie je, či je architektúra viditeľná alebo potlačená, ale či vytvára zmysluplné podmienky pre vnímanie.

    Výstavná architektúra preto organizuje viac než len fyzické objekty. Organizuje pozornosť, pohyb, čas a vzťahy. Vytvára rámec, v ktorom sa umelecké diela môžu navzájom stretávať a v ktorom návštevník získava vlastnú skúsenosť s výstavou.

    Výstava tak nie je súborom jednotlivých diel umiestnených v priestore. Je priestorovou kompozíciou, v ktorej architektúra vytvára podmienky pre vznik nových významov. Jej úlohou nie je iba vystavovať, ale organizovať spôsob pozerania.

  • Pod povrchom

    Pod povrchom

    Výstava Hynka Alta a Adama Hudeca prepája dve umelecké pozície, ktoré sa rôznymi spôsobmi zaoberajú tým, čo zostáva v bežnom pohľade skryté. Obaja autori skúmajú infraštruktúry – technické, sociálne, environmentálne aj obrazové, ktoré organizujú našu každodennú skúsenosť a prax, no zároveň zostávajú väčšinou neviditeľné. 

    Hynek Alt analyzuje fotografiu ako nástroj sprostredkovania reality. Prostredníctvom fotografických objektov, videí a priestorových inštalácií odhaľuje materiálnu podstatu obrazov a poukazuje na siete vzťahov, technológií a automatizmov. Jeho práce narúšajú samozrejmosť pohľadu a obracajú pozornosť k tomu, čo sa nachádza za obrazom alebo pod jeho povrchom.

    Séria Untitled (Sbratření) sa venuje udalostiam zo 6. apríla 2024, keď bol monument v štýle socialistického realizmu Karla Pokorného Sbratření (1951), zobrazujúci sovietskeho vojaka a českého milicionára v bratskom objatí, poliaty červenou farbou. Socha bola z Vrchlického sadov odstránená za účelom reštaurovania. Počas transportu bola naskenovaná. Horizontálna, zviazaná a zbavená svojho podstavca sa socha stala niečím iným. Vertikalita, ktorá jej prepožičiavala autoritu, aj vyvýšenie, ktoré organizovalo pohľad diváka pod ňou, zmizli. Zostala hmota, povrch a pozostatok ideológie, ktorá už prežila vlastný kolaps. Pod povrchom bronzu však naďalej zostávajú vrstvy pamäti, násilia a politického významu, ktoré odstránením monumentu nezmizli.

    Hynek Alt, Bez názvu (Sbratření), 2025–26, CGI, fotogrametria, C-print, séria 6 fotografií

    Fotogrametrické skenovanie vytvára z poškodeného bronzu zraniteľné mračno bodov – distribuovaný numerický opis povrchu, ktorého sa nikdy nemalo byť možné dotknúť až takto zblízka. To, čo bolo predtým nedostupné a ukryté pod autoritou monumentálnej formy, sa prostredníctvom skenu stáva predmetom detailného pohľadu. Reprodukcia je vo svojej podstate politickým médiom. Každá kópia je zároveň rozhodnutím o tom, čo pretrvá, čo bude cirkulovať a v akej podobe. Aj samotný proces skenovania preto nie je neutrálnym zaznamenaním povrchu. Je novou formou jeho interpretácie – spôsobom, akým sa fyzický objekt premieňa na obraz, dáta a ďalej cirkulujúcu informáciu.

    Fotografia Sbratření, ktorá tu vzniká, nie je dokumentáciou. Je novým obrazom vytvoreným z dát prerušeného objektu – v momente, keď monument už nestál na svojom mieste, no zároveň ešte nebol zničený. Nachádzal sa v stave medzi jednou podobou a druhou. Dnes už socha opäť stojí na svojom pôvodnom mieste vo Vrchlického sadoch, fotografia však zostáva v okamihu jej neprítomnosti. Zachytáva krátku medzeru medzi odstránením a návratom, keď bola zbavená podstavca, svojej vertikality a monumentálnej autority. To, čo sa v priestore stalo dočasným, sa v obraze stáva trvalým.

    Dielo skúma, čo fotografia robí s objektmi, ktorých sa už dotkla história: ako fotoaparát prichádza až po udalosti, zaznamenáva prerušenie a zároveň ho ponecháva otvorené. Pohľad na povrch sa tak stáva aj pohľadom pod povrch – nie v zmysle odhalenia niečoho skrytého, ale ako pokus zachytiť vrstvy významu, ktoré sa do hmoty zapisujú a pretrvávajú v nej aj po tom, čo sa monument vráti na svoje miesto.

    Adam Hudec vyštudoval architektúru, no podobne ako Alt prekračuje hranice svojej pôvodnej disciplíny. Architektúra sa v jeho tvorbe stáva východiskom pre skúmanie prostredia, materiálových procesov a ekologických vzťahov. Vo svojom výskume sa venuje fenoménu prachu – nenápadnej, no všadeprítomnej substancii, ktorá prepája architektúru, mestské prostredie, biologické procesy i pamäť krajiny. Prach, sedimenty či ďalšie mikroskopické stopy chápe ako nositeľov informácií o prostredí, ktoré bežnému pohľadu unikajú. Paradoxne pritom svoje zistenia sprostredkúva prostredníctvom vizuálne čistých, analytických obrazov, v ktorých prepája vedecký výskum s umeleckou imagináciou.

    Hoci Adam Hudec patrí k mladšej generácii, oboch autorov spája citlivý záujem o súčasné technológie a o spôsoby, akými obrazy sprostredkúvajú poznanie. Kým Alt skúma samotné podmienky vzniku a fungovania obrazov, Hudec sa zameriava na architektúru ako systém, vizualizáciu dát, environmentálnych procesov a javov, ktoré sú vo svojej podstate neviditeľné. Ich diela ponúkajú dve komplementárne perspektívy na to, ako dnes vznikajú významy, ako sa konštruujú obrazy sveta a aké informácie prostredníctvom nich prijímame.

    Adam Hudec, Prach, ktorý nevidíte, Prach vo vzduchu na chráme sv. Štefana vo Viedni, 80 × 80 × 15 cm, 2021

    Výstava Pod povrchom tak nevytvára len stretnutie dvoch autorov, ale predovšetkým dialóg dvoch spôsobov uvažovania o súčasnom svete. Aj keď obaja usilujú o realistické zobrazenie sveta, na výstave nenájdete tradične esteticky uzavretú fotografiu. Ich obrazy vychádzajú z reality, no prostredníctvom komentovania, abstrahovania, redukcie alebo transformácie ju zbavujú samozrejmosti. Neponúkajú odpovede, ale vytvárajú priestor pre otázky. Stávajú sa stopami, indíciami alebo mapami javov, ktoré nemožno zachytiť jediným pohľadom. 

    Namiesto vedeckej reprezentácie a kategorizácie sveta ponúka otázky a pohľad na jeho zákulisie – na siete, procesy a infraštruktúry, ktoré podmieňujú naše každodenné fungovanie. 

    Hynek Alt (1976) vyštudoval fotografiu na FAMU v Prahe a následne absolvoval štúdium na State University of New York v New Paltz. Doktorandské štúdium ukončil na UMPRUM v Prahe. Pedagogicky pôsobí na Katedre fotografie FAMU, kde vedie Ateliér novej estetiky a podieľa sa na koncepcii doktorandského programu Výskum a teória audiovízie. Jeho tvorba bola predstavená na mnohých samostatných a skupinových výstavách v Českej republike aj v zahraničí. Jeho práce sú zastúpené vo verejných aj súkromných zbierkach a boli prezentované v kontexte medzinárodných prehliadok súčasného umenia.

    Adam Hudec (1994) je architekt, výskumník, pedagóg a environmentálny aktivista pôsobiaci na pomedzí architektúry, umenia a environmentálneho výskumu. Je spoluzakladateľom Dusts Institute, výskumnej platformy zameranej na experimentálne environmentálne snímanie, materiálovú agentnosť a situované vzdelávanie. Študoval architektúru a výtvarné umenie vo Viedni, Hongkongu, Brightone a Brne, má doktorát z Akadémie výtvarných umení vo Viedni. Jeho výskumné a umelecké projekty boli prezentované na medzinárodných podujatiach.

    POD POVRCHOM

    Vystavujúci autori:

    Hynek Alt ~ Adam Hudec (Dusts Institute)  

    Kurátorka:

    Zuzana Pastirčák Duchová

    Vernisáž 20.8. / trvanie výstavy 21.08. – 12.09.2026

    Foto: Ján Šipöcz

    __

    Projekt vznikol vďaka podpore Nadácie Tatra banky v grantovej výzve Nezávislé galérie 2025.

    Hynek Alt, Untitled (Angles Mortes), 2024–26,  UV print na molitane, 50×100 cm, 2026 
  • Modernism Revisited

    Modernism Revisited

    Modernism Revisited: Typology – Topography – Strategy

    ETOM Milestone Conference 2026

    Under the auspices of DOCOMOMO International and the Slovak Chamber of Architects

    Modernism Revisited 2026, held within the official programme of ECOC Trenčín 2026, invites scholars, architects, planners, educators, researchers, and policymakers to reflect on how modernist architecture, landscape, and planning visions can be reinterpreted and reactivated in the twenty-first century. The conference seeks an interdisciplinary dialogue across time and scale—linking architectural form with territorial context, and historical experience with contemporary and future scenarios. This conference is organised by the Jaromír Krejcar Society and the ETOM NEB Lab partnered with DOCOMOMO Slovakia.

    Modernism—both as a historical movement and as an continuous architectural, technological, and cultural layer—continues to shape how we build, inhabit, and imagine the world. Emerging from diverse political, climatic, and cultural contexts—from liberal democracies to state-planned economies—in the past century generated a wide spectrum of approaches to architecture, urbanism, and life.

    Today, these multiple legacies face new realities: ecological transitions, demographic shifts, and the transformation of once-public infrastructures and institutions. While mere technocratic, aesthetically formalistic and ideologically dogmatic conceptions of Modernism did not survive. The theories, practices and ideologies of modern thinking continue to shape our realities, while being constantly challenged and questioned. In order to challenge the current multicrisis, the humanist, emancipatory and social aspects need to be considered. The legacy of Modernism lives on as a structural framework to be filled in with contemporary ideas.

    https://www.modernismrevisited2026.com

  • Elements – Modernism Revisited

    Elements – Modernism Revisited

    Architektúru si nepamätáme iba ako súbor stien a konštrukcií. Pamätáme si aj jej elementy – okno, ktoré prepúšťa svetlo, prvky fasády, farbu interiéru, detail zábradlí, povrch madla ktorého sa práve dotýka ruka. Práve v nich sa architektúra stáva rozpoznateľnou a poznanou. Každý element domu je fyzickým prejavom princípu, na ktorom spočíva architektúra.

    Pred sto rokmi, nastupujúci modernizmus nehľadal nový štýl architektúry, nebol iba pokračovaním tradície historických slohov. Naopak, nastolil novú paradigmu sveta postaveného na princípoch priestorovej, technickej a funkčnej kvality, ktorých úlohou bolo riešiť problémy nedostatku bývania a dostupnosti vzdelávania, zdravia a oddychu. Ornament bol nahradený vecnosťou, konštrukcia sa stala výrazom a technická inovácia sa povýšila nad tradíciu. Každý element domu bol výsledkom presného vzťahu medzi funkciou, technológiou, materiálom a remeselnou kultúrou. Kvalitu novej architektúry definoval funkčný priestor a vnútorné prevádzkové vzťahy. Krása sa hľadala v technickej inovatívnosti jej fyzických elementov, a napokon aj v zmene kvality života. Výstava ELEMENTS predstavuje tri elementy, tri mierky, tri spôsoby, ktorými človek skrz svetlo a zrak, telo a hmat vstupuje do vzťahu s jednou konkrétnou architektúrou.

    Liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach patrí k najvýznamnejším realizáciám avantgardnej architektúry na celom európskom kontinente. Architekt Jaromír Krejcar ho navrhol a realizoval medzi rokmi 1929-1932 pre Pražskú Nemocenskú poisťovňu súkromných úradníkov a zriadencov. Svojim konceptom nevytvoril iba výnimočný liečebný dom, avšak navrhol premyslený systém sekvencie priestorov a elementov. Vzťah tela a slnka, zdravia a spoločenskej interakcie zhmotnený v Machnáči predstavoval vo svojom čase prelom v chápaní tvorby priestoru s človekom v jeho centre.

    Výstava ELEMENTS: Modernism Revisited vzniká v roku, keď Trenčín nesie titul Európske hlavné mesto kultúry. Len niekoľko kilometrov od centra jeho programu v Trenčianskych Tepliciach však naďalej stojí opustená a chátrajúca jedna z najvýznamnejších pamiatok európskej architektúry.

    Foto z vernisáže

  • Salónik

    Salónik

    Zameriavame sa na projekty, ktoré reflektujú priestor, pamäť, architektúru a súčasné umenie, a ktoré si zaslúžia citlivý, premyslený a profesionálny prístup. Veríme, že aj efemérne diela potrebujú svoj nosič – a že kvalitný text či rozhovor dokáže uchovať to, čo by inak zaniklo.

    Salónik vznikol v roku 2014 ako kurátorská iniciatíva Zuzany Duchovej a Zuzany Ivaškovej v prostredí Prezidentského salónika na Hlavnej stanici v Bratislave. Projekt pracoval s architektúrou ako kultúrnym a komunikačným nástrojom a so širokým chápaním kultúry – ako spôsobu kultivovania prostredia, vzťahov a myslenia.

    V roku 2015 sa k projektu pridali Ján Pernecký a ateliér rese arch, čím sa Salónik posilnil o architektonicko-teoretický presah. Dočasné a tranzitné prostredie železničnej stanice sa stalo miestom stretávania, reflexie a experimentu, platformou pre dialóg medzi architektúrou, umením a spoločnosťou.

    Na tento kurátorský a kultúrny základ dnes nadväzujeme založením vydavateľstva a obchodnej spoločnosti Salónik, prostredníctvom ktorej rozvíjame editorské, publikačné a odborné aktivity v oblasti architektúry, umenia a súčasnej kultúry.